Dokumenty pápežov

Pius XII.: Primo feliciter, motu proprio o uznaní a schválení sekulárnych inštitútov 

  

Po šťastnom uplynutí prvého roku od vydania našej apoštolskej konštitúcie Provida mater Ecclesia majúc pred očami množstvo duší skrytých „s Kristom v Bohu“1, ktoré vo svete túžia po svätosti a radostne, „veľkomyseľne a ochotne“ 2 zasväcujú Bohu celý život v nových sekulárnych inštitútoch, nemôžeme sa nepoďakovať Božej dobrote za tento nový zástup, ktorý rozmnožil vojsko tých, čo vo svete skladajú sľuby podľa evanjeliových rád, ako aj za tú platnú pomoc, ktorou bol v týchto našich pohnutých a trúchlivých časoch tak prozreteľne posilnený katolícky apoštolát.

Duch Svätý, ktorý ustavične oživuje a obnovuje tvárnosť zeme,3 denne pustošenú a zneucťovanú toľkým zlom, veľkou a osobitnou milosťou povolal k sebe mnohých milovaných synov a dcéry – a my im s veľkou láskou žehnáme – aby zhromaždení a organizovaní v sekulárnych inštitútoch boli pre tento temný svet bez chuti, ktorému nepatria4, a v ktorom predsa z Božieho ustanovenia musia ostať, soľou, ktorá sa nevyčerpáva5 a povolaním obnovovaná nezvetráva. Aby boli svetlom, ktoré v tmách tohto sveta6  žiari a nehasne. Aby boli nepatrným ale účinným kvasom, vždy a všade účinným, vmieseným do všetkých vrstiev ľudí od najnižších po najvyšších, kvasom, ktorý sa slovom, príkladom a všetkými prostriedkami usiluje ku každému a ku všetkému dostať a prenikať ich dotiaľ, kým celú túto masu neprerobí tak, aby bola celá prekvasená v Kristovi.7 

 

Aby sa mnohé inštitúty, čo po celom svete vznikli z potešiteľného pôsobenia Ducha Ježiša Krista,8  mohli účinne riadiť normami apoštolskej konštitúcie Provida mater Ecclesia a v hojnosti prinášali výborné plody svätosti, aké sa od nich očakávajú, a aby pevne a múdro zoradené9 mali silu púšťať sa odvážne do boja v mene Pána vlastnými alebo všeobecnými dielami apoštolátu, s veľkou radosťou potvrdzujeme spomínanú konštitúciu a po zrelom uvážení motu proprio (z vlastnej pohnútky) a s jasným poznaním a z plnej apoštolskej moci vyhlasujeme, nariaďujeme a ustanovujeme nasledujúce:

 

I. Združenia klerikov a laikov, ktorí sa vo svete zaväzujú ku kresťanskej dokonalosti a majú určitým a úplným spôsobom prvky a náležitosti predpísané apoštolskou konštitúciou Provida mater Ecclesia, pod nijakou zámienkou sa nesmú svojvoľne ponechať medzi združeniami veriacich (kán. 648-725), ale treba ich previesť a povýšiť na sekulárne inštitúty takej povahy a formy, ktorá presne zodpovedá ich zameraniu a potrebám.

 

II. Keď sa združenia veriacich povyšujú na vyššiu formu sekulárnych inštitútov a keď sa týmto inštitútom určuje zriadenie či už všeobecné alebo osobitné, treba vždycky pamätať na to, aby sa vo všetkom bral zreteľ na ich sekulárnosť, na tú ich vlastnú a osobitnú charakteristiku, v ktorej spočíva celý dôvod ich bytia. Z plnosti života kresťanskej dokonalosti, pevne založeného na evanjeliových radách a čo do podstaty skutočne rehoľného, nemožno nič odobrať. Táto dokonalosť musí sa uplatňovať a zaväzovať sa k nej vo svete, a preto ju treba prispôsobiť sekulárnemu životu vo všetkom, čo je dovolené a čo sa dá uviesť do súladu s povinnosťami a praktikami dokonalosti.

Celý život členov sekulárnych inštitútov, ktorý je zasvätený Bohu v stave dokonalosti, má byť zameraný na apoštolát. A tento apoštolát sa musí vždy a sväto vykonávať s čistým úmyslom, vo vnútornom spojení s Bohom, vo veľkodušnom zabúdaní na seba, v skutočnom zriekaní sa a v láske k dušiam tak, aby vyvieral z vnútorného ducha, ktorý ho stvárňuje a súčasne tohto ducha sám stále živí a obnovuje. Tento apoštolát, ktorý zahŕňa celý život, sa v týchto inštitútoch vždy tak hlboko a úprimne pociťuje, že smäd a horlivosť za duše z ustanovenia a pomocou Božej prozreteľnosti nielenže sa zdá byť šťastnou príležitosťou na zasvätenie života, ale že v mnohom im vtlačil aj svoju charakteristickú podobu; a že takzvaný špecifický cieľ si nutne vyžiadal a vytvoril aj cieľ všeobecný. Tento apoštolát sekulárnych inštitútov treba verne vykonávať nielen vo svete, ale aj svetskými prostriedkami, teda zamestnaním, činnosťou v rozličných formách na miestach a v okolnostiach, ktoré zodpovedajú svetským podmienkam.

III. Podľa apoštolskej konštitúcie Provida mater Ecclesia (čl. II, § 1), nevzťahuje sa na sekulárne inštitúty to, čo sa týka kánonickej disciplíny rehoľného stavu, a vo všeobecnosti neplatí a nemôže sa na ne aplikovať rehoľné zákonodarstvo.

Na druhej strane však možno v inštitútoch ponechať všetko, čo sa dá harmonicky spojiť s ich sekulárnym rázom, len nech sa to v ničom neprotiví úplnému zasväteniu života a zhoduje sa to s konštitúciou Provida mater Ecclesia.

IV. Na sekulárne inštitúty možno aplikovať hierarchické medzidiecézne a univerzálne usporiadanie na spôsob organického útvaru (tamže, čl. IX) a bezpochyby im táto aplikácia musí poskytnúť vnútornú zdatnosť, širší a účinnejší vplyv a stabilitu. Pri výbere spôsobu usporiadania treba si u  jednotlivých inštitútov všímať povahu a ciele inštitútu, jeho rozšírenosť, stupeň jeho rozvoja a zrelosti, okolnosti, v akých sa nachádza, a iné podobné skutočnosti. Nemajú sa odmietať alebo znevažovať tie formy inštitútov, ktoré sa spájajú do konfederácie a ktoré si chcú ponechať a v istej miere zachovávať svoj miestny, národný, krajový alebo diecézny ráz. Vyžaduje sa však, aby bol správny a formoval ho zmysel pre katolicitu Cirkvi.

V. Sekulárne inštitúty, hoci ich členovia žijú vo svete, predsa preto, že sa so schválením Cirkvi úplne zasväcujú Bohu a dušiam, ako aj pre vnútorné hierarchické medzidiecézne a univerzálne usporiadanie, ktoré môžu mať v rozličných stupňoch, právom a po zásluhe sa v zmysle apoštolskej konštitúcie Provida mater Ecclesia zaraďujú k stavom dokonalosti, ktoré právne sama Cirkev ustanovila a uznala. Sekulárne inštitúty boli preto vedome zverené kompetencii tej Posvätnej kongregácie, ktorá riadi a stará sa o verejné stavy dokonalosti. Ale podľa kánonov a podľa toho, čo sa výslovne predpisuje v apoštolskej konštitúcii Provida mater Ecclesia (čl. IV, § 1 a 2), ostáva v platnosti právomoc Posvätnej kongregácie koncilu vzhľadom na bežné zbožné bratstvá a zbožné združenia veriacich (kánon 250, § 2) a právomoc Posvätnej kongregácie pre šírenie viery na spoločnosti duchovných a semináre pre vonkajšie misie (kánon 252, § 3). Inak všetky združenia, kdekoľvek na svete, či ich schválil ordinár alebo pápež, len čo sa zistí, že majú prvky a náležitosti sekulárnych inštitútov, treba hneď previesť na túto novú formu podľa uvedených noriem (porov. bod I). Aby sa zachovalo jednotné vedenie, rozhodli sme sa ich zveriť Posvätnej kongregácii pre rehoľníkov, v ktorej sa utvoril osobitný úrad pre sekulárne inštitúty.

VI. Otcovsky odporúčame vedúcim a asistentom Katolíckej akcie a iných združení veriacich, v ktorých sa vychováva k dokonalému kresťanskému životu a zároveň zacvičuje do apoštolátu toľko vybraných mladých ľudí, ktorých nadprirodzený hlas pozýva k vyšším métam či už v reholiach alebo v spoločnostiach so spoločným životom, ako aj v sekulárnych inštitútoch, aby veľkodušne podporovali takéto sväté povolania a aby podávali pomocnú ruku nielen reholiam a spoločnostiam, ale aj týmto skutočne prozreteľnostným inštitútom, a aby si radi poslúžili ich dielom, ale pritom rešpektovali ich vnútornú disciplínu.

Všetko, čo sme v motu proprio stanovili, svojou autoritou zverujeme Posvätnej kongregácii pre rehoľníkov, a ostatným spomínaným posvätným kongregáciám, miestnym ordinárom, ako aj  vedúcim zainteresovaných spoločností, aby každý z nich verne vykonal, čo je v jeho kompetencii. Čo sme však týmto listom, daným motu proprio ustanovili, chceme, aby bolo vždy platné a stále, aj napriek akejkoľvek opačnej dispozícii.

 

V Ríme pri svätom Petrovi 12. marca 1948, na začiatku desiateho roku nášho pontifikátu.